adhd

Na školách nám pribúdajú deti s tzv. „diagnózami“. Nedobrovoľne sa pohybujem v prostredí učiteľov, vychovávateľov, psychológov, psychiatrov, špeciálnych pedagógov, rodičov detí s autizmom, či ADHD alebo inak obdarenými a často počujem nedôveru voči takýmto deťom. Najmä starší učitelia používajú rečnícku otázku: „Kedysi takéto deti neboli, kedysi nebolo žiadne ADHD, či Aspergerov syndróm!“ A majú svojím spôsobom pravdu. Kedysi neboli takéto diagnózy. Kedysi neexistovali odporúčania od psychológov, existovali len špeciálne školy alebo „polepšovne“ a tam vylučovali všetkých, ktorí sa z nejakého dôvodu nevedeli prispôsobiť „väčšine“.

Tieto deti, dospelí medzi nami boli v takom istom počte ako sú dnes, len sme ich vnímali úplne inak a inak sme k nim pristupovali. Ako NÁROD – spoločnosť sme stále naučení takýmto starým spôsobom vylučovania a je to svojím spôsobom pochopiteľné. Všetko je tak, ako má (musí) byť. Len ten svet sa pomaličky mení. A nemení sa, pretože nás chce „NAHNEVAŤ“, alebo „OBRAŤ O NAŠU POHODLNOSŤ“. Svet sa mení, lebo musí, je to naša evolúcia, aby sa nám tu žilo lepšie, aby sme neodsudzovali a neplodili ďalšie krivdy, ktoré sa nám donekonečna vracajú. Je čas prelomiť ten kruh a začať znova, od začiatku.

Pre pár rokmi, keď som porodila svoje dieťa, som tiež nevedela o diagnózach ako sú ADHD, DYS – poruchy učenia, Aspergerov syndróm, či vysokofunkčný autizmus (HFA). Tiež som bola neskúsený nováčik a desila sa všetkého nepoznaného. Tiež som odsudzovala, na kričiace deti pozerala zvrchu, a o učiteľoch si myslela, že sú to polobohovia a vždy všetko vedia. Nikdy by ma nenapadlo spochybňovať nejakú autoritu, tobôž nie lekárov. A potom ma život preplieskal z každej strany. Dostala som do vienka výnimočné dieťa, a aby som sa z toho celého nezbláznila, tak som sa musela začať meniť. Môj syn bol už od detstva iný ako jeho rovesníci. Mal odlišné záujmy ako väčšina detí v jeho veku. Namiesto toho, aby išiel hrať futbal, sa hral v piesku. Namiesto toho, aby sa prispôsobil kolektívu, si sám majstroval. Samozrejme, keď ho niekto udrel, tresol mu naspäť, lebo také správanie odpozoroval u iných detí v škôlke. „Mami, to sa mám nechať zabiť?“ povedal mi raz, keď som ho so slzami v očiach prosila, aby údery nevracal.

Pamätám sa, ako sa naučil sám počítať, kým som ja plávala v bazéne a on sa „NUDIL“ v detskom kútiku. Pamätám si, ako sa sám naučil čítať v nemocnici, lebo nemal čo iné na práci a ja som mu priniesla šlabikár. Pamätám si tie všetky odlišnosti v jeho správaní, ktoré ma postupne učili vystupovať zo svojho vlastného tieňa. Pamätám si, ako ho po troch dňoch v prvom ročníku, učiteľka posadila dozadu a pred ním tri voľné lavice, vraj sa môže vrátiť, keď sa „POLEPŠÍ“. Pamätám si, ako som ho učila písať a jemu to nešlo, všetky lastovičky boli zduté sovy, čo sa schovali za strom. Pamätám si tie tri hodiny vydierania, kriku, doprosovania… Pamätám si, že nech sa snažil akokoľvek, aj tak vždy dovliekol zlú známku zo slovenčiny. Pamätám si, ako mu spolužiak vybil zub a jeho matka ho za to pochválila, lebo naša vtedajšia triedna učiteľka nás všade ohovárala. Pamätám si tú bezmocnosť.

Ale našťastie človek má slobodnú vôľu a môže si vybrať, ako sa bude cítiť a postupovať. A ja som si vybrala, že sa nebudem ľutovať a budem sa vzdelávať, aby som svojmu dieťaťu porozumela. Naučila som sa zvládať jeho dysgrafiu a našla mu školu, kde ho učila špeciálna pedagogička. Až vo štvrtom ročníku bol schopný písať písaným písmom hoci slovenčine rozumel a čítal dokonale knihu za knihou. Naštudovala som si všetko o poruchách pozornosti a na škole, kde som študovala medzinárodné vzťahy, som pre záverečnú prácu pretlačila tému o ADHD z pohľadu diskriminácie. Písala som tú diplomovku celý rok a prečítala asi 40 kníh, mnohé v anglickom jazyku. Nakoniec v deviatich rokoch bola synovi diagnostikovaná sociálna dyslexia, takže všetko, čo som ja vnímala ako ADHD (a mnohí odborníci vnímajú doteraz), bol vlastne Aspergerov syndróm s prejavmi ADHD. Zistila som, že ani odborníci nie sú až takí veľkí odborníci a že mám radšej veriť vlastnému úsudku ako mnohým psychológom. Nehnevám sa za to na nikoho, pretože viem, že Aspergerov syndróm je veľmi ťažké diagnostikovať a v priemere sa diagnostikuje až v jedenástom roku dieťaťa, čo je skutočne neskoro. Navyše sa častokrát zamieňa najmä s ADHD.

Preto, ak ste učiteľ a máte v kolektíve neposedné nadané dieťa, ktoré má problémy s rovesníkmi, je možné, že je to dieťa trpiace sociálnou „slepotou“ a potrebuje vysvetľovať sociálne vzťahy, pretože im nerozumie. A jeho jediným slovníkom v kolektíve ste VY. Ak budete nepokojný, ono bude nepokojné, ak budete agresívny, bude agresívne, ak budete apatický, tak si všetko vysvetlí podľa seba a jeho riešenia vám môžu primaľovať vrásky na čele. Ak sa však v tomto smere začnete vzdelávať, tak pomôžete nielen tomuto dieťaťu a ono na vás nikdy nezabudne, VY pomôžete celému kolektívu detí, lebo aj bežné deti sa potrebujú naučiť vnímať odlišnosti, s ktorými budú prichádzať do styku celý život. A nakoniec ako človek podrastiete. Uvidíte svet z úplne inej perspektívy. Toto dieťa vám nastaví zrkadlo a preverí všetky vaše hranice.

Lebo tieto deti sú ako kalkulačka – počítajú príklady z hlavy. To znamená, že ak spravíme chybu my rodičia vo výchove (kričíme, neveríme si, alebo ich mlátime aby poslúchali) alebo učiteľ vo výučbe (učí nudne, neverí si, je nervózny, pomstychtivý v známkovaní a myslí si, že je to spravodlivé), tak takéto dieťa nám to všetko do minúty vracia, nič si nenecháva na neskôr. Preto potrebujú tieto deti silných a spravodlivých dospelých. Bežné deti (tzv. neurotypické) nám to vracajú tiež, ale výsledky nesprávnej výchovy, či výučby vidíte až o pár rokov, keď vyrastú alebo príde puberta.

Napríklad u detí s Aspergerovým sydrómom si nemôžete dovoliť jedinú chybu, pretože vám toto malé „ZRDKADLO“ všetko vráti hneď. Kričíte, tak aj ono kričí alebo plače. Bijete ich, lebo neposlúchajú, kde iné deti poslúchajú a oni idú do záchvatu alebo mlátia mladšieho súrodenca. Ste neistý, tak dieťa bude neisté tiež, bude sa viac hýbať, kopať, pôjde do záchvatu. Preťažujete dieťa, pretože nerozoznávate jeho hranice únosnosti? Tak potom môže ísť tiež do záchvatu a je nepokojné alebo sa mstí. V podstate nám tieto deti len vracajú, to čo im my sami dávame. Preto ich výchova a učenie nemusia byť až tak zložité, stačí ak ich správne pochopíme- naučíme sa ich REČ.

Veď sa predsa hovorí, že koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom. A napríklad reč „aspergerov“ je tiež len iný jazyk. Je to jeden výnimočný svet a stačí, že sa rozhodnete do neho vstúpiť.

A nakoniec len zhrniem, že nás tieto deti kopírujú. To znamená, že ak im veríme, ak im napriek úderu ukazujeme lásku a pevné hranice, ak im vysvetľujeme podľa toho ako vnímajú t.j. že nedávam tresty typu: „toto si urobil, nebude toto…“ (lebo táto situácia už nastala a je to minulosť – nedá sa ovplyvniť), tak sa učia, poslúchajú, napredujú a hlavne si budujú sebareflexiu.

Predchádzame takýmto situáciám a dieťa pozorujeme a povieme mu v predstihu, čo sa stane, ak daná situácia nastane: „ak neurobíš toto cvičenie nebudeš sa môcť cez prestávku hrať.“ (ukazujeme im veľkodušnosť, ale zároveň aj pevné hranice a dôsledky ich vlastných konaní a oni si môžu vybrať).

Ale tiež im vždy dáme pocit istoty: „Ak potrebuješ pomoc, radu, som tu.“

Ak náhodou nemôžeme v danom momente, dieťaťu dopredu vysvetlíme: „Teraz nemôžem, pretože rozprávam s pánom/pani. XY, ale o pol hodinu mi o tom porozprávaš.“ Tak potom nás budú kopírovať správnym spôsobom.

„Ľudia sa nebijú. Ak mu tresneš ešte raz, tak sa tu nebudeš môcť hrať a pôjdeš si ku mne na 30 minút kresliť. Ak sa budeš aj potom biť, tak to budem musieť povedať tvojim rodičom a budeš si musieť pri mne kresliť celú družinu.“ To znamená, že dieťa nevylučujem, ale riešim danú situáciu.

Ale zároveň znova tá istota: „Ak máš nejaký problém, niekto ti ubližuje, som tu, porozprávaj mi o tom.“ A možno vám potom povie, ako jemu ubližujú a ako to vníma… Pustí vás do svojho sveta „vysokofunkčného autizmu“ tzv. sociálnej dyslexie.

Nakoniec bude dieťa počuť:

„SVOJE HRANICE SI NEPUSTÍM, ale vždy tu budem pre teba ako tvoj oporný bod.“ Dieťa nadobudne istotu a stále viac si bude uvedomovať sociálne pravidlá, ktorým sa chce prispôsobiť. Lebo predpokladám, že naším cieľom je, aby sa nám tu spolu žilo lepšie. A aby sme každý mohli naplno využiť svoj potenciál a boli produktívnym členom spoločnosti.