adhd

Zverím sa vám s jedným príbehom, ktorý mi napísala moja kamarátka:

Dnes podvečer sme sa so synom vybrali na ihrisko na typickom sídlisku v Bratislave. Od štvrtka poobede bol Max chorý doma – žalúdočné problémy. Dnes mu konečne bolo lepšie, tak sme sa tešili, že má späť svoju rutinu, a že môžeme stráviť pár hodín vonku. Môj syn má dva a pol roka a je neverbálny „asperger“ (AS – aspergerov syndróm, sociálna dyslexia) a ja s ním komunikujem po anglicky, keďže sme bilingválna rodina – manžel je z Austrálie a žijeme v zahraničí.

Na ihrisku sa nachádzal aj otecko s asi rovnako starým chlapčekom. Môj syn Max nevie komunikovať adekvátne s deťmi svojho veku, jeho spôsobom socializácie je imitácia deti, myslím tým doslovná imitácia – Max zopakuje presne to čo robí dieťa. Keď sa dieťa rozosmeje – Max sa rozosmeje tiež, ak dieťa spadne – Max imituje pád a podobne. Samozrejme niektoré deti to berú ako zábavu, ale niektorým to prekáža.

Tento chlapček to bral ako zábavu, v duchu som si vydýchla a tešila sa, že Max bude mať trošku socializácie po svojom a len som ho verbálne usmerňovala po anglicky. Dokonca to chlapček obrátil a začal napodobňovať aj Maxa naspäť. Na ihrisku sa nachádzal aj otecko s asi rovnako starým chlapčekom. Očividne oteckovi daná situácia nebola po vôli. Netušil, že rozumiem po slovensky a začal syna usmerňovať.

„Nesmej sa aj ty, tak debilne ako ten Angličan“ (myslel tým môjho syna),

„prestaň skákať po tých schodoch! Nie si opica, aby si po ňom opakoval! Poď sa hrať do piesku, sú tam aj iné deti, nech si tu húka sám“ (malý bol vzrušený z kolotoču, tak si húkal).

Tvárila som sa dostatočne dlhú dobu, že nerozumiem po slovensky, lebo som nemala chuť na konflikt a pravdu povediac za ten mesiac, čo sme tu na Slovensku, som si zvykla na všelijaké poznámky ohľadom prejavov môjho syna. Čo ma však rozhodilo úplne, keď otecko zahlásil že idú domov a zahlásil: „Už mám toho dosť, ako sa na teba ten retard lepí!“

Vtedy som sa naňho obrátila s tou najlepšou slovenčinou, ktorá mi ostala a slušne som mu povedala: „je mi veľmi ľúto, že Váš syn musí vyrastať s otcom, ktorý má toľko predsudkov a nevyriešených „insecurities“.

„Otecko“ mi na to odpovedal „F*ck you and your son“ a odtiahol svojho syna z ihriska.

Klobúk dole, klobúk dole pred všetkými rodičmi, ktorí tu na Slovensku vychovávajú deti, ktoré sú trochu, či veľmi, či očividne iné – farbou pleti, vierovyznaním, diagnózou, hendikepom, orientáciou a musia každodenne znášať takéto invektívy, krivdy a neférovosti, lebo ono to veľmi bolí.

Chceme inklúziu, validáciu, čí uznanie equality (rovnosti) pre naše „iné“ deti, ale stále nám tu rastie generácia „normálnych“ deti, ktoré sú vychovávané ignorantskými rodičmi, ktorí sa boja všetkého, čo je iné a vychovávajú ďalšiu generáciu podporujúcu exklúziu tých našich iných deti.

A takýchto príbehov je neúrekom. Nie všetci majú možnosť sa odsťahovať a začať žiť v krajine, ktorá neodsudzuje. Potom deti so zdravotným znevýhodnením prídu do školy a takéto bežné „normálne“ deti ich posudzujú, odsudzujú a šikanujú, pretože ich nik nenaučil vnímať odlišnosti. Že byť iný nie je zlé ani zaťažujúce, len napríklad, keď je niekto handikepovaný potrebuje viac pomoci ako iní a potom aj ten handikep môže byť vlastne výhodou, keď sa s ním jedinec naučí žiť. Napríklad deti s aspergerovým syndróm nechápu sociálne vzťahy tak ako bežné deti, ale majú častokrát úžasné logické myslenie a dokážu z nich byť skvelí matematici a pomáhať rovesníkom s doučovaním. Ak však prídu do školy a nedostanú asistenta, ktorý by im sociálne vzťahy vysvetľoval a ostatné deti usmerňoval a ich rodičia tiež musia chodiť do práce a platiť účty, v škole len odpozorujú správanie ostatných detí a slepo ho nasledujú alebo sa bránia. A vznikajú konflikty, ktorým by sa v podstate dalo predísť. Keby sme sa rešpektovali navzájom a namiesto bojovania spolupracovali a naučili sa pomáhať jeden druhému.

Byť iný nie je zlé ani zaťažujúce. Je to len iná situácia. Môže vás mnohému priučiť, ak jej dáte šancu.