adhd

Posledný školský deň máme za sebou. Prváčikovia odovzdali váženým pani učiteľkám bonboniéry a orchidey z Lidla v kvetináčoch. Školské brány sa zatvorili. Ostalo len vysvedčenie. Čo to však v skutočnosti znamená? Niektorí majú prázdniny a iní len oči pre plač.

Celý náš rezort školstva sa nám tu rúca ako domček z karát. Všetci sú nespokojní, všetci majú svoj názor a potrebujú ho vyjadriť, aby ich neroztrhlo. Každý všetko spochybňuje. Všetky tie malé štrajky pána Crmomana, ataky učiteľom voči žiakom ako napríklad veľmi medializovaný prípad pána Šteska zo školy Fantázia (kde učiteľ napadol dieťa, lebo dieťa bolo agresívne). Smutná však nie je len samotná udalosť, ktorá sa udiala, ale viac diskusia rodičov pod článkami. Ako národ sme len trocha podrástli a možno ani to nie. Stále máme pocit, že nejaké dieťa môže byť len tak agresívne a len tak môže pána učiteľa chytiť oprávnený hnev a rieši to ako muž/samec, čo je pochopiteľné, ale nie vhodné. My sme tí dospelí, my sa máme ovládať. Deti nás len kopírujú. My musíme skutočne oľutovať svoje činy i úder dieťaťa, ktoré už v minulosti muselo zažívať šikanu okolia, a ktorú si pravdepodobne nik nevšímal. My dospelí sa musíme z tých chýb poučiť.

Predpokladám, že chceme vychovať generáciu zodpovedných dospelých, ktorí si v budúcnosti zvolia lepších politikov a vytvoria štát, v ktorom fungujú príslušné orgány a hľadajú sa kompromisy. Funguje zdravá súťaživosť a tí, čo sú na vedúcich pozíciách, sú skutoční odborníci a nie právnici, ktorí sa vedia predať. Lebo, keby sme mali v rezorte školstva odborníkov, tak tí odborníci by začali diskutovať s mimovládnymi organizáciami a nielen so samotnými pedagógmi. Odborník na históriu by vedel, že keď vstúpi Slovenská republika do Európskej únie, tak potrebuje prechodné obdobia v oblasti integrácie a inklúzie, lebo sme národ, ktorý k takýmto princípom nikdy nebol vedený a musí sa to všetko naučiť. Že tolerancia neznamená, že hlupákom dovolím robiť všetko. Že diskriminácia neznamená, že menšina diskriminuje väčšinu, ale presne naopak. A že všetci sa musíme učiť novým princípom demokracie, lebo stále narážame na jazvy komunizmu, ktoré sú pre nás ako kotva na nohe.

Nuž všetko je inak. V problematike detí so špeciálnymi potrebami sa neurobil žiadny pokrok. Na školách stále nie sú psychológovia a špeciálni pedagógovia. Ak na nejakej škole náhodou sú, tak majú neúnosné počty takýchto detí. Asistentov mnohé školy nedostali. Ak ste rodič a chcete dieťa dať do nejakej školy a úprimne poviete jeho diagnózy t. j. návod ako dieťa myslí aby mal pedagóg ľahšiu prácu, tak vám takmer každá škola povie to isté: „Nevieme takéto dieťa vzdelať. Máme veľa detí v triedach, nemáme asistentov,….“ Ak diagnózu nepoviete, tak je to ešte horšie, lebo len bojujete so školou, ktorá dieťa psychicky ubije, pretože mu nerozumie. A aj keď náhodou nejaká škola dostane asistentov, tak narazí na nevedomosť asistenta, ktorí nevie čo má robiť, lebo nemá príslušné školenia a svoju osobnú výchovu z čias socializmu – „Všetci majú byť rovnakí, sedieť na mieste a keď vytŕčaš z davu, tak choď preč!“ No a v poslednom prípade sú školy, ktoré majú asistenta, ktorí skutočne vie, čo robiť, vzdeláva sa obyčajne sám samoštúdiom, komunikuje s rodičmi detí ASPERGEROV, ADHD, DYS – porúch a narazí na nevedomosť učiteľského zboru. Navrhuje riešenie a vedenie zo strachu všetko odmieta a dieťa demotivuje, provokuje, šikanuje a dieťa to samozrejme vracia celému kolektívu. Integrácia nefunguje a niet sa ani čomu čudovať. Robíme záplaty na prehnité nohavice. A potom takýmto deťom, ktoré nevieme vzdelať, pretože sami nechápeme slovo „INKLÚZIA“, dáme vysvedčenie.

A preto vám tu dnes píšem: „Známky na vysvedčení nič neznamenajú!“ Pretože známky nie sú objektívne a nikdy neboli. Pri deťoch so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami sú to markantné rozdiely. Tí, čo majú štvorky, to môžu vedieť na jednotku a tí, čo majú jednotky, štvorkárom nesiahajú ani po päty. Majú len šťastie, že ich vzdelali a najmä hodnotili tí, čo boli školení na vzdelávanie neurotypických detí. Ak by sme spravili monitor a známkovali učiteľov, riaditeľov, zriaďovateľov, zamestnancov ministerstva školstva i politikov na prácu s deťmi so ŠVVP (špeciálne vzdelávacie a výchovné potreby), tak by mnohí nedostali ani dostatočnú. Pretože tiež nemali mentorov, ktorí by ich to naučili. Učia sa to sami a za pochodu, lebo ani ten skvelý kreditový systém veľmi nefunguje, keď je nastavený „ZHORA“.

Ale doba sa mení a mentorov – „školených rodičov“, čo si to prežívajú dennodenne a nemajú inú možnosť ako praktikovať neustále vzdelávanie a terapie, ktoré ich školia (z radov právnikov, psychológov, lekárov, novinárov, sociálnych pracovníkov, učiteľov…), stále pribúda a sú ochotní mnohé zákony pripomienkovať a nastavovať funkčné mechanizmy v školstve, školiť asistentov i učiteľov hoci len obyčajným rozhovorom. Preto vás prosím, my vám odpúšťame vaše známkovanie, ale vy sa začnite lepšie vzdelávať vo vnímaní odlišností. Najmä u detí. Nevedieť nie je hanba, hanba je šikanovať, lebo sa bojím povedať: „Neviem, nauč ma to!“