adhd

Na Slovensku v podstate neexistuje žiadna organizácia, ktorá by zastávala špeciálne práva hyperaktívnych detí. Neexistuje občianske združenie, iná forma neziskovej organizácie, ani žiadna nadácia. Neexistuje zákon, ktorý by napríklad rodičom takýchto detí dal viac pracovného voľna ako je to napríklad u detí s downovým syndrómom. Pri tom práca a život s takýmto dieťaťom je veľmi náročný a vyžaduje si viac rodičovskej opatery. O finančnom zaťažení za asistentov (tých skutočných čo majú aj vedomosti o ADHD), opatrovateľov, súkromné školy s menším počtom žiakom resp. špeciálnym pedagógom, doučovania, lebo pozornosť týmto deťom uniká najmä pri učení, cielené krúžky aby ste toho „slona“ v porceláne aspoň trochu priviedli do reality, nehovoriac. Je to aj o vylučovaní z kolektívov týchto detí, ktoré zažívajú a môžu sa brániť iba zhoršeným zdravotným stavom. Nie je nezvyčajné ak majú tieto deti astmy, alergie, bolesti brucha, časté a opakované chrípky, horúčky… atď. V preklade to znamená, že tieto deti odmietajú chodiť do školy, ktorá ich dusí. A ak to chce rodič zvládnuť, tak potrebuje pridať do kotlíka „výchova“ dve nevyhnutné ingrediencie a tým sú čas a peniaze. Veľmi veľa času a veľmi veľa peňazí. Lebo ak to začnete počítať, tak sa vám zatočí hlava…

Azda jediná organizácia, ktorá bezplatne pomáha rodičom a deťom so zvládaním prejavov hyperaktivity je detský fond SR. Ich program Poradenstvo a podporný program pre rodiny s deťmi ADHD a ADD má niekoľkoročnú tradíciu. Málokto však o ňom vie. Preto som sa vám ho rozhodla priblížiť.

Navštevovanie skupín hyperaktívnych detí je bezplatné. Nepotrebujete k tomu papier ani žiadne odporúčanie od lekára. Stačí len podozrenie, že dieťa je živšie ako ostatné a vy sa chcete naučiť s ním lepšie pracovať. Takáto pomoc je pre rodičov skutočne prospešná, lebo odbremeňuje rodiča od už aj tak náročnej diagnostiky, ktorá vám v bežnom živote ani nepomáha.

Tieto skupiny vedú skúsení psychológovia. Podotknem, že patria do mladšej generácií okolo tridsať rokov. Ja by som ich nazvala slovami Mika Spirita – generácia Y. A v tomto nízkom veku psychológov vidím veľkú výhodu najmä v tom, že sú to draví ľudia, ktorí chcú napredovať, sú otvorený každej inovácií i diskusií. Neboja sa robiť chyby a chcú sa z každej poučiť. Chcú pomáhať, rásť a učiť sa a to je pre deti s ADHD veľmi dôležité. Títo deti potrebujú iný pohľad, iný prístup a mladých ľudí, ktorí majú životnej energie na rozdávanie. Títo psychológovia tú energiu majú a sú ochotní sa s ňou podeliť. Je to asi ten najväčší protipól nášmu školstvu, v ktorom je veľa starších ľudí, ktorí sú sklamaní a smutní zo všetkého čo zažili a slová ako „nádej“ a „viera“ vypustili zo svojich slovníkov. Je to síce pochopiteľné, ale určite to nikoho neospravedlňuje. Preto deti s ADHD potrebujú viac inovatívneho prístupu a veľmi veľa pochopenia.

Tieto nazvime ich „terapie“, ktoré Detský fond SR poskytuje, by sme dokázali rozčleniť do dvoch kategórií. Prvou sú individuálne sedenia rodičov a detí s psychológom, na ktorých môžete identifikovať problém, ktorý by ste chceli s dieťaťom riešiť. Najčastejšími sú impulzivita, vzdorovitosť a neposednosť v škole. Mnohí rodičia by svojím deťom radi vycibrili sociálne zručnosti. U ADHD môže byť sociálny a emocionálny vývin posunutý o niekoľko rokov dozadu a napriek tomu môže mať dieťa inteligenčné schopnosti o pár rokov dopredu, ba až nadpriemernú inteligenciu. Práve tomuto nesúladu mnoho ľudí nerozumie, pretože ako spoločnosť sme si nastavili „merítka“ a podľa nich všetkých posudzujeme. Polročné dieťa by sa malo vedieť posadiť, ročné chodiť, jeden a pol ročné rozprávať a v šiestich by ste mali vedieť zvládnuť prvý ročník základnej školy. A ak to vaše dieťa nedokáže, tak máte problém. Psychológ vám môže pomôcť pri identifikovaní základných otázok a môže vám poskytnúť informácie o detskej duši, ktoré by ste si možno vedeli zohnať aj sami. Stálo by vás to však mnoho času. Psychológ je niekto, kto si tie všetky kvantá informácií naštuduje za vás a vám poskytne radu, ktorú potrebujete. Môže byť odborník ak mu to umožníte. Pracovať s týmito informáciami však budete sami.

Druhým tipom „terapií“ sú stretnutia rodičov a detí na spoločných skupinách tzv. práca v kolektíve. Deti majú možnosť sa zahrať zaujímavé hry v kolektíve s inými živšími deťmi pričom musia dodržiavať jednoduché pravidlá, ktoré sa určia na začiatku sedenia. Všetko sa odohráva pod dozorom dvoch psychológov. Hry sa obmieňajú, niektoré témy na hry si deti môžu navrhnúť aj sami, ak s nimi väčšina súhlasí. V druhej miestnosti sa zatiaľ stretávajú rodičia týchto detí a diskutujú o aktuálnych otázkach buď tých čo ich trápia alebo zadaných z minulého sedenia, ktoré sa určia. Každý rodič má možnosť prehovoriť alebo počúvať, ak má záujem. Posledným bodom programu sú spoločné aktivity rodičov a detí pod dozorom štyroch psychológov. Sú to rôzne pohybové, interaktívne alebo tvorivé hry. Rodič a dieťa sú väčšinou v spoločnej skupine a spolu sa snažia „bojovať“ napríklad ako drak, ktorý kradne chvost susednému drakovi, proti iným rodinám. Niekedy sa ocitnete v tajomnej krajine, v ktorej žijú obri, mágovia a trpaslíci. V tejto krajine bojujete sami za seba a musíte byť veľmi obozretní, lebo vaši susedia môžu byť čarodejníci. Začarujú vás a vy sa dostávate do ich družstva. A príbeh sa začína od začiatku.

Tieto hry sú v podstate tímová spolupráca, ktorá by mala napomáhať v budovaní vzťahu rodič – dieťa. Lebo nie je umenie zvíťaziť ak vám život dal do vienka pokojné dieťa. Umenie je vedieť zotrvať a nestratiť nádej, keď vám život zamieša karty. Až potom máte šancu uzrieť, že ste vlastne dostali viac ako iní. A keď blesky a hromy prehrmia, potom sa z vás stane silnejší človek.