adhd

Ťažko sa to priznáva a ešte ťažšie sa s tým vyrovnáva, ale deti sú našim obrazom. Do istého veku. Kým nedostanú do rúk knihy, nezačnú cestovať a nespravia si na svet svoj vlastný názor. Učme deti porozumenie budú chápavé, učme deti nenávisti budú odsudzovať. Je to na nás. Máme možnosť si vybrať. Ale keď ich nenaučíme vnímať odlišnosti prirodzenou formou… čo sa stane potom?

Málokto vie, že prvotná myšlienka vzniku európskej únie bola zachovanie „ľudskej rasy“. Aby sa ľudia nezabíjali navzájom, lebo zostrojenie atómovej zbrane znamenalo, že by sme už tretiu svetovú vojnu neprežili. Monnet a Šuman prišli  približne v roku 1950 s plánom spraviť štáty Európy od seba navzájom ekonomicky závislé aby boli  donútené k spolupráci. Lebo je to práve tá spolupráca, ktorá nám zabráni bojovať. Spolupracovať a chrániť sa navzájom. A ako roky ubiehali, tak sa štáty pridávali do spoločenstva a po šesťdesiatich rokoch sme akosi pozabudli, čo bolo našim cieľom na začiatku. Nie je vždy jednoduché taký kolos štátov riadiť, vybavovať všetky podnety a hlasovania. Zabezpečiť demokraciu, keď každý jedinec z eurozóny má právo sa vyjadriť. Sme plný euroskepticizmu, nedôvery a odsudzovania. Ale uvedomujeme si, že je to prvýkrát v histórií, čo geograficky dnešná EÚ má mier? Žijeme bez vojny. Môžeme si dovoliť ten luxus a miesto toho aby sme zúfalo zháňali potravu pre našich potomkov, tak si zapneme počítač a môžeme sa vzdelávať. Alebo hanobiť, samozrejme. Niektorí potrebujú bojovať aj keď len písmenkami v diskusií.

My Slováci sme to nemali ľahké. To je pravda. Vždy nás z toho „pokojného“ života niekto vyrušil. Boli sme roľníci a chceli sme len v tichosti pestovať obilniny a budovať statky. Prišli Avari a iné germánske kmene, ktoré nám kradli potravu a znásilňovali ženy. A potom sa tu usadili. Ale treba si uvedomiť, že oni tiež nemali veľa možností na výber. Avari boli kočovné kmene, ktoré žili v pohybe, lebo žili v geologických podmienkach, kde sa nedala dopestovať potrava. Tiež mali svoje rodiny, tiež by sa z nich možno stali mierumilovný poľnohospodári, keby mali naše podmienky na život. Muži sa pozerali ako im umierajú deti pred očami a ženy odchádzali, lebo nemali z čoho existovať. Muž musel byť silnejší, vytrvalejší, lebo zabezpečiť potravu na stepiach nebolo jednoduché. My sme žili v „pohodlnosti“ kým oni bojovali o život. A život ich za to odmenil. Naučil ich bojovať. A preto nás obsadili. A ako vám mnoho historikov potvrdí, tak niektoré naše ženy s nimi išli aj dobrovoľne a radi.

Je to veľký pocit krivdy, ktorý si ako národ nosíme na srdci. A to nás tiež formuje. Tá nenávisť voči maďarskej menšine sa dá pochopiť. Ale každá nenávisť si vyberá svoju daň a otupuje nás spôsobom, ktorý možno postrehneme, až keď je príliš neskoro. Ešte aj tí Česi mali svoj vlastný štát  mali možnosť nájsť svoju identitu za čias husáckych hnutí. A my ani to nie. Lebo tá chvíľa v štyridsiatich rokoch je skôr smutná a trvala len okamih. A potom červeno – modré mračno, ktoré nám pristrihlo krídla na ďalších päťdesiat rokov. Sme mladá demokracia. Naozaj mladá. Máme tu generáciu ľudí, ktorí zažili v detstve okrem toho „dobrého“ aj nátlak, otupenosť, filozofiu jedného smeru, jednej strany, jednej pravdy. Ako sa títo ľudia majú identifikovať s novou dobou? Takou ťažkou, takou náročnou? Takou rôznorodou ako je Európska únia? Je to len dvadsať rokov, čo sme zažili zmenu režimu. Len niečo cez dvadsať rokov. A potvrdenie zmeny režimu si vyžaduje aspoň dve generácie. Mladí sa hľadajú a učia sa lietať a starí sú zmätení. Zaslúžili by si pokoj a opateru a majú len ďalšie problémy a dôchodok v nedohľadne. Niet divu, že uveria každej vidine pokojného života a ľudom, ktorí vravia „ja som vaša istota.“Ale aká už len existuje istota? Svet je celý neistý. Každá zákruta v živote detto. Jediná istota je smrť a život. A jedinú istotu môžeme nájsť sami v sebe.

Koľko detí opúšťa svojich rodičov a v nádeji, že nájde lepší život v zahraničí? Koľko ľudí hľadá prácu a slušný plat v rámci ich schopností a na Slovenku sa nevie uplatniť? Koľko detí sa naučí žiť aj v tých „divých“ podmienkach a naučia sa bojovať? Lebo musia. Koľko rodičov si želá aby sa tieto deti vrátili a mohli mať rovnaký život aj tu na Slovensku? Koľko detí chce dôstojný život, čisté chodníky, cesty bez výmoľov, obsluhu s úsmevom, školy s vľúdnym prístupom, ihriská bez injekčných striekačiek, zdravotníctvo bez čakania a dôstojnú starobu pre svojich rodičov?

Zbavme sa strachu. Zbavme sa neistoty v samých seba. Minulosť odišla, ostala prítomnosť a my sme zažili veľa a môžeme sa z toho poučiť. Nemusíme nenávidieť. Môžeme pochopiť a odpustiť. Môžeme si slobodne vybrať. Nepotrebujeme istoty, keď veríme v samých seba a veríme, že sme natoľko silný, že každú prekážku prekonáme. Každý kopec zdoláme. A keď nie dnes, tak zajtra. Netreba sa ponáhľať. A ak nám aj niekto sebavedomie ubil, vravel dookola, že sa to nedá, nenechajme si zobrať našu vieru. Vieru vo vlastné sily. Nenechajme sa ubiť strachom. Nepotrebujeme Jánošíkov. Máme sami seba.  Nemusíme sa cítiť ohrozený duchom, ktorý neexistuje. Tí „INÝ“ ľudia nás neohrozujú – chcú len žiť a dýchať, presne ako my. Práve naopak. Môžu nás veľa nového naučiť a môžeme mať vďaka nim kvalitnejší život.

Alebo chceme  žiť v pohodlnosti? To tiež nie je zadarmo.

Vravíte, že vy sami nič nezmôžete? Skutočne? Ty si lekár, ty smetiar, ty predavač. Každý sám za seba si môže vybrať či sa bude k ľudom správať s úctou a bez nenávisti, či už k nemu príde Róm, gay, černoch, maďar, chromý s jednou nohou, či bude strácať čas a míňať energiu na to prečo on musí takých ľudí obsluhovať alebo to zoberie ako bežnú vec a s úsmevom a úctou ich obslúži.  Lebo takýto „zákazník“ je jeden za deň, ale tá nenávisť sa rozlieva v celom tele „celý deň“ a oberá nás „ako národ“ o energiu. Nemáme chuť, nemáme silu riešiť skutočné problémy, nesústredíte sa na osobné ciele, ale miesto toho naháňame vlastné chvosty dookola. Bojujeme v nezmyselných vojnách. A takéto vojny  nám dôstojný život nezaručia.

Naučme sa porozumieť. Ten človek si svoju farbu koži ani národnosť nevybral, ale ten čo zobral úplatok, zničil autobus, ten čo hádže odpadky na zem a nie do koša…, ten človek to spravil dobrovoľne. Takýchto usmerňujme, od takýchto požadujme nápravu. Takýto človek sa môže zmeniť, prispôsobiť. Naučme sa vnímať odlišnosti prirodzenou formou. Veď príroda to nie je les plný rovnakých stromov. Jeden strom je ihličnatý, druhý listnatý, ďalší zakrivený… Budeme sa donekonečna pýtať prečo to tak je a „ohovárať ich“? Budeme tie stromy za to nenávidieť? Budeme ich píliť a necháme len tie rovné aby bol celý les v jednom tóne? Alebo to zoberieme ako samozrejmosť a začneme sa sústrediť na podstatné veci?