adhd

Hovorí sa, že človek by nemal súdiť druhého pokiaľ neprejde aspoň „míľu“ v jeho topánkach. Život ma naučil, že ľudia VEDIA až vtedy, ak si situáciu prežijú na vlastnej koži. Pre rodičov bežných detí je veľmi ťažké si predstaviť ako sa líši bežné dieťa od toho hyperaktívneho. Ako veľmi sa líši každý obyčajný deň. Ako veľmi bolí ak vám niekto povýšenecky povie: „však aj ja mám deti, urob to tak ako ja. Som tiež rodič!“ A mnohí rodičia sa na Vás pozerajú z hora. Nemáte totiž šancu každému vysvetliť vašu špeciálnu situáciu. Mnohí rodičia si skrátka myslia, že sú lepší rodičia ako vy, a že vy ste museli zlyhať vo výchove. Dalo by sa hovoriť o absolútnom nepochopení.A preto si to prežite s nami:

Napríklad taká besiedka. Malý druháčikovia majú knižný festival a držia v ruke písmenká. Pár si ich sadne do lavíc a predčítava divákom z knižky. Ostatné deti stoja vzadu za žiakmi a majú za úlohu pokojne stáť ako tie písmenká. Rodičia sú v publiku a tíško pozerajú na predstavenie.

Pojem POKOJNE je však pre hyperaktívne dieťa veľmi náročné zrealizovať. Dieťa sa začne nudiť – niečo povie kamošovi – niečo mu ukáže – vymýšľa alebo sa len tak prešľapuje z nohy na nohy a do niekoho vrazí. Ideálna chvíľa ako niečo vyparatiť. Učiteľke stúpa tlak, že decko – decká sa mykajú a nestoja pokojne. Všetci to sledujú a vidia len ten ruch. Problém však nie je v deťoch, ale v pedagógovi. Pedagóg nesprávne prečítal situáciu a deti len zareagovali ako to domino. Pustíte jednu figúrku a ostané padnú s ňou.

Pri tom riešenie je jednoduché. Stačí len rozdeliť skupinu a vyselektovať deti. Hyperaktívne dieťa treba posadiť do centra diania. V lavici, kde predčítalo zakríknuté dievčatko v okuliaroch, ktorému nikto aj tak nerozumel, lebo čítalo príliš potichu, malo sedieť hyperaktívne dieťa s hrubým hlasom. Malo predčítavať (ak teda samozrejme nie je dyslektik a nemá problém s čítaním) a tým by sa upriamila jeho pozornosť na jednu vec. Zažilo by pocit úspechu z dobre vykonanej práce, čo by ho v budúcnosti motivovalo k činnosti a nikoho by nevyrušovalo. Všetci by boli spokojní a skupina by napredovala. Rodičia by počuli hlasné čítanie, dievčatko s okuliarmi by si nenamáhalo oči a deti v zadnej skupine by ticho stáli. Pedagóg by neprišiel o energiu, lebo problém by nevznikol.

Otázkou však ostáva: „Čo je cieľom pedagógov?“ Strápniť hyperaktívne dieťa, aby zlyhalo a všetci učiteľku ľutovali aké to má s ním ťažké alebo dieťa začleniť do skupiny a snažiť sa o vzájomnú spoluprácu? Chce sa problému zbaviť alebo ho riešiť? Skutočne si želá aby bola trieda pokojná? Lebo ak pedagóg verí, že hyperaktívne dieťa nič nedokáže, tak potom je dobrým riešením ho umiestniť do veľkej skupiny bez dozoru, nechať ho sa nudiť a už len tíško vyčkávať, kým sa niečo prihodí. A ono sa vždy niečo prihodí.