adhd

Školská dochádzka môže byť pre deti s poruchami pozornosti veľmi problematická. V dnešnej dobe síce existujú odporúčania a metodologické usmernenia, ktoré pojednávajú o tom, ako majú rodičia aj učitelia pristupovať k deťom s ADHD, ale na druhej strane ich čítajú len tí, ktorých sa to najviac dotýka. Málokto si sám od seba prečíta analýzu, alebo iný metodologický materiál. Pritom do styku s deťmi s ADHD neprichádzajú len ich rodičia a učitelia. O tom, či tieto dokumenty čítajú pedagógovia, by sa dalo tiež polemizovať. Ako mnohí tvrdia „pri tých všetkých byrokratických HOVADINÁCH, ktorými ich úkoluje náš štát“, im to možno ani nemôžeme zazlievať. A hyperaktívne detičky ostávajú nepochopené.

Milujem tie články, alebo pasáže zo spomenutých analýz, že učiteľ v škole rozpozná dieťa s ADHD a dá avízo rodičovi. Spolu sa dohodnú na integrácií a po odporúčaní špeciálnej pedagogicko–psychologickej poradne budú spolu komunikovať a dieťaťu sa v škole bude dariť. Skutočnosť je ale o niečo komplikovanejšia. Vychádzajúc zo skúsenosti mnohých rodičov, učiteľ v škole zaregistruje dieťa s ADHD, absolútne mu neporozumie a označí ho za nevychované, drzé, alebo rozmaznané, a ešte si na svoju stranu stihne nakloniť celý učiteľský zbor. Lebo sú aj učitelia, ktorí sa boja komplikácii, a tak namiesto sebavedomého konania a zváženia, či dieťa nie je hyperaktívne, si radšej vyberú možnosť sebaľútosti:

„Pozri čo zas urobil! To sa nedá zvládať. Ostatné deti po ňom opakujú… Ja tu mám tridsať detí, nemôžem sa venovať tomuto jednému.. Ostatní rodičia sa prídu sťažovať…“

A kolegyňa ju samozrejme podrží, lebo jej rozumie. Aj ona to má veľmi ťažké a „nevychované decká nech si rodičia vychovávajú.“

Takže všetky tie rečičky, že učiteľ – odborník pomôže dieťaťu a spolu s rodinou nájdu preňho vhodnú cestu, sú ako čakať pod vianočným stromčekom na Ježiška. Pritom poruchy pozornosti nie sú ovplyvnené výchovou. Učitelia nevedia hyperaktívne deti rozpoznávať. Nikto ich na to neškolí,  nemajú to odkiaľ vedieť. A ak ich aj náhodou nejaký špeciálny pedagóg navštívil v škole, tak niektorí majú ešte aj komunistickú optiku podľa, ktorej nazerajú na všetky deti rovnako. Ono zmena režimu môže prebehnúť zo dňa na deň, ale v ľuďoch ostanú zakorenené princípy, ktorých sa len ťažko zbavujú. Na zmenu myslenia v novom režime sa musia vymeniť aspoň dve generácie a my sme len v polovici. Ako keby sme mali generáciu starých ľudí bez sebavedomia bojovať a mladú generáciu so silou presadzovať svoje práva, ale s nedostatkom skúseností. Hoci anomálie existujú. Aj učitelia, ktorí vedia učiť deti s ADHD. Je ich však tak málo asi ako dubákov v lese po mesačných horúčavách.

Zákon hovorí jasne. Deti s ľahkou mozgovou dysfunkciou (ADHD, ADD) majú byť vzdelávané individuálnou integráciou v bežnej škole. Škola im má zabezpečiť rovnaké podmienky, ktoré majú napísané v špeciálnych správach od pedagogický- psychologických poradní. Učiť ich majú bežní učitelia, ktorí majú dodržiavať pokyny špeciálneho pedagóga. Niektorým deťom majú byť upravené osnovy, lebo mnohé trpia dyslexiou, dysgrafiou, dysortografiou, alebo čo je najčastejšie robia chyby z nepozornosti. Napísať obyčajnú úlohu môže trvať aj tri hodiny.

SKUTOČNOSŤ: Prinesiete papiere do školy, pokyny a odporúčania. Lebo ak sami nezistíte, že vaše dieťa asi nie je ako bežné deti, ale jeho mozog funguje trošku inak a neprekonáte to zistenie (ktoré býva dosť bolestivé), nenavštívite poradňu sami, tak nikto vám nepomôže. Nikto vás nenasmeruje. Akurát vás obvinia, že ste neschopný rodič. Alebo diskriminujete väčšinu. Takto funguje naša spoločnosť. A v škole ho má učiť učiteľ, ktorý, keď nie je vyhorený (lebo BEZ URÁŽKY poobzerajte sa, kto väčšinou pracuje v školstve, len vyhorení, ktorí nevedia odísť, alebo mladí absolventi ktorí to majú ako prestupnú stanicu, kým nenájdu niečo lepšie – česť výnimkám samozrejme), tak je neschopný vidieť odlišnosti a pracovať s nimi. Učiteľ, ktorý ma v triede tridsať žiakov, z ktorých sa nájdu aj nevychovaní, aj ďalšie deti s bežnými poruchami, o ktorých ich rodičia ani netušia, lebo nie sú až tak viditeľné, ale učiteľ má skrze ne robotu navyše. Ale problémom nie sú deti so špeciálnymi potrebami, ale pozostatok socialistickej filozofie, ktorý v nás zabil schopnosť vnímať odlišnosti prirodzenou formou. A to nás brzdí.

ŠKOLA VÄČŠINOU NEVIE ČO INTEGRÁCIA ZNAMENÁ, teda tá skutočná s papiermi a upraveným študijnými plánmi, kde učiteľ má ešte milión „papierovačiek“ navyše. Všetci sa samozrejme budú tváriť, že vedia čo to znamená (lebo na Slovensku priznať nevedomosť je ako zatĺkať neveru – nepriznám sa ani „zatohoanciaša“), ale pokiaľ to nerobia každý rok a v každej triede už desaťročia, tak nevedia nič. Jediné čo z toho nesprávne pochopia je, že takéto deti potrebujú „úľavy“ podľa odporúčaní špeciálneho pedagóga, za čo ešte dieťa dvojnásobne trpí, lebo sa na neho pozerá (a mnohí učitelia mu to dajú „vyžrať“ – doslova) ako na niekoho, kto má VÝHODY oproti iným žiakom, ktorí si musia všetko „odmakať“. Opak je samozrejme pravdou. Nejde o žiadne výhody. Ide o upravenie pravidiel, aby aj deti, ktorých mozog vníma inak mohli zažívať pocit z úspechu, mohli sa viac naučiť a byť užitočné pre spoločnosť. Aby tieto deti neboli len „podkopávané“  a neničilo sa im sebavedomie (čo je kvôli slabo vyvinutým sociálnym zručnostiam mnohokrát ťažšie viditeľné).

ZHRNUTIE: Štát určí zákon, že „atypické“ deti majú byť napriek nevedomosti pedagógov vzdelávané v bežných triedach. Učitelia to majú naozaj ťažké a nezvládajú to a mnohí nie sú schopní to nahlas povedať. Rodičia nie sú dostatočne informovaní. Školy nemajú na tieto deti prostriedky, z ktorých by im zabezpečili potrebnú pomoc – asistentov. Deti trpia a zažívajú veľké množstvo frustrácií, ktoré môžu ústiť do psychických i fyzických problémov, problémov s učením, agresivity, delikvencií… DÔSLEDKY ZNÁŠA  ŠTÁT. TEDA TÝKA SA TO NÁS VŠETKÝCH.

TEDA MY VŠETCI BY SME MALI BOJOVAŤ SPOLU ZA NAŠE DETI. Apelovať na pravidelné školenie pedagógov, na menší počet detí v triede, na asistentov pre všetky deti, ktoré majú na to odporúčania, na špeciálnu pedagogiku, ktorá by sa mala zaradiť do osnov na vysokých školách, za multikulturálnu výchovu, ktorá by nás učila chápať odlišnosti.

Lebo naše deti, keď vyrastú, tak budú žiť a pracovať v kolektíve „bežných ľudí“. Preto by mali byť rodičia bežných detí vďačný za každé ADHD dieťa, ktoré je na škole a brať to ako príležitosť, že ich dieťa ešte v elementárnom veku naučí chápať odlišnosti, čo bude pre jeho život to najcennejšie. Vedieť rozumieť aj Američanovi, Nemcovi, Rómovi, homosexuálovi, IT-čkárovi, ktorého mozog ide na plné obrátky, ale neumýva si ruky, keď ide z toalety. Neplytvať energiou na: „to prečo urobil, on je zlý, on je taký, mňa učili, že všetci máme žiť pod rovnakým merítkom!“ Namiesto toho takéto tolerantné deti, ktoré sa konvertujú v dospelých, si na podobné otázky odpovedia už v detstve a v dospelosti nebudú strácať čas. Budú môcť budovať a spolupracovať aj s „inými“, dohliadať na politikov, bojovať za svoje práva, vzdelávať sa, tvoriť spoločnosť, v ktorej sa dá existovať, a kde platia zákony, ktoré ľudia chcú dodržiavať.

ĽUDIA SÚ TAKÍ, AKÍ MUSIA BYŤ „LEBO“, A TY KEĎ CHCEŠ POCHOPIŤ, TAK SA POZRI ZA NICH, ŽE ČO ICH NA TÚ CESTU NAVIEDLO A SKÚS POROZUMIEŤ

Poznámka: situácia v školstve je, aj bola vždy náročná. Tento článok je opisom, nie obžalobou.