Ako som už spomínala v predchádzajúcom príspevku, byť rodičom dieťaťa s ADHD je ako byť o úroveň vyššie normálnemu rodičovstvu. Nie je ľahké byť rodičom dieťaťa s ADHD. Zažívate minimálne dvakrát viac stresových situácií ako rodičia bežných detí. S rodičmi bežných detí sa ani nemôže porovnávať (hoci možno vychovávate aj bežné dieťa spolu s hyperaktívnym), lebo kopete za úplne inú ligu.
Impulzivita tzv. prchkosť, výbušnosť je charakteristickou črtou hyperaktívnych detí. Nie je ovplyvnená výchovou a nedá sa ani odstrániť. Dá sa s ňou však pracovať. Je určite vhodné, ak ide rodič príkladom a je pokojný a uvoľnený, ale ani to nezaručuje, že dieťa s ADHD bude prejavovať bez známok impulzívneho správania. A tu vzniká priestor na obavy. Lebo impulzívne dieťa skáče do rečí, impulzívne dieťa sa nepozerá pod nohy ponáhľa sa a podotkne sa aj na rovnej zemi, impulzívne dieťa sa otočí bez toho aby dalo na sebe jasne vidieť , že mení smer a zrazí rukou dvoch spolužiakov, ktorí ho obvinia, že ich udrel. Impulzívne dieťa koná skorej ako si veci premyslí a keď päť situácií zvládne – nepobije sa, ale príde šiesty spolužiak a začne podpichovať alebo ho z niečoho nesprávne obviní a už je šarvátka na svete. A ak hľadáte vinníka, tak sa nedopátrate. Lebo vinní si obaja a v podstate nikto. Hyperaktívne dieťa koná impulzívne – nesprávne zhodnotilo situáciu, lebo tak to má v hlave a bežné dieťa provokovalo, čo nemalo, ale deti sa provokujú navzájom a sami skúšajú svoje hranice a aj iných. O tom je detstvo.
Rodičia sa boja, že takéto dieťa ublíži sebe aj ostatným, rodičia bežných detí sa boja, že ADHD dieťa ublíži ich dieťaťu, učitelia sa boja, že na ich plecia padne zodpovednosť. A strach je na svete. Lenže, keď sa na také bežné situácie pozriete s nadhľadom, tak zistíte, že sa vlastne len všetci boja, že sa niečo prihodí. A tá situácia sa vôbec nestala. Respektíve ak sa aj stala, tak ju poniektorí dokážu krásne „prehnať“ – prifarbiť. A ak si myslíte, že môžete svojím strachom aspoň predísť nejakej väčšej tragédií, tak sa mýlite. To by ste sa potom museli báť aj vyjsť na ulicu. Čo ak Vaše dieťa zrazí električka alebo mu padne tehla na hlavu?
Deti sa občas pobijú. Chlapci častejšie ako dievčatá, lebo sú viac ovplyvnení testosterónom. Hyperaktívne deti, ktoré majú odporúčania a sú vedení a sledovaní v psychologických poradniach sa hašteria aj dva trikrát viac ako bežné deti. Pretože ich mozog aj funguje dva – trikrát rýchlejšie ako mozog bežných detí. Sú impulzívnejšie, vnímajú svet skreslene a keď nie je nikto kto by im vysvetlil svet naokolo ich vlastnou rečou, tak vzdorujú. Nechápu, nevedia, to čo vieme my. To čo mi vnímame prirodzenou formou im občas uniká.
Preto ak chcete takýmto deťom pomôcť, tak ich sledujte. Majte ich na očiach. Počúvajte čo vám vravia a berte to všetko vážne. Ak vidíte, že je dieťa unavené doprajte mu odpočinok, keď vidíte, že má dieťa zlý deň, tak ho radšej izolujte od okolia a zadajte mu činnosť, s ktorou vám môže pomôcť, ale nesmie to byť činnosť náročná na pozornosť, napríklad kreslenie alebo modelovanie z plastelíny či hliny. Nech si radšej kreslí cez hodinu alebo trávi veľkú prestávku v kabinete s knihou (ak to potrebuje), kým učiteľka opravuje písomky (nesmie to mať za trest, ale za odmenu). Nech si doma radšej pospí a nejde von s kamarátmi, ak to nezvláda. V situáciách, keď je dieťa „nervózne“ pomáha dotyk a objatie. Dieťa sa môže vzdorovať a odporovať, ale nakoniec sa k vám privinie a vypočuje si to čo vraví vaše srdce. A takéto chvíle vám vrátia všetku energiu, ktorú ste im venovali. Tieto deti potrebujú silných dospelých.