Veľa ľudí, ktorí majú skúsenosti s ADHD Vám na otázku školskej dochádzky dieťaťa s ADHD povedia len: „Treba nájsť dobrého učiteľa. Chápavého, ktorý nemá predsudky v očiach…“ Čo však nevie nikto povedať, je ako sa taký učiteľ hľadá.
Na Slovensku je to tak, dalo by sa povedať. Na školách učia dôchodkyne s tridsaťročnými skúsenosťami (poniektoré päťdesiat ročnými), ktoré síce zažili kadečo, avšak čo je pre naše deti dôležité a čo im chýba je vzdelanie učiteľov v ére kapitalizmu. Nie že by som bola veľkým fanúšikom kapitalizmu, ale chápanie odlišností tento režim zvláda lepšie ako komunizmus. Kým v komunizme sa určilo „univerzálne dobro“ a všetci žili v rovnakom „merítku“, určilo sa a čo je správne a tí čo sa z nejakého dôvodu chovali inak ako bolo určené boli jednoducho odporcovia režimu – tí zlí. V ére kapitalizmu je kladený dôraz na kreativitu, individualitu, rešpektovanie druhých. Hoci dá sa o tom samozrejme polemizovať.
Jeden vzorec správania pre všetkých. Toto majú neviditeľným atramentom pod kožou vytetované mnohé učiteľky. Si iný? Tak si zlý! Ja viem, ty nevieš nič!. A dieťa s ADHD bude vždy iné, netradičné, rušivé a „migrénu-vyvolávajúce“. Mnohé z týchto učiteliek nikdy neuvidia, že tieto deti sú aj láskavé, krásne mnohovravné, spravodlivé, kreatívne, logicky zmýšľajúce. Tieto deti potrebujú v učiteľovi nájsť oporu a porozumenie, lebo ich mozog má medzery, ktoré môže zaplniť len dospelý, ktorý neodsudzuje, ale usmerňuje. Ak ich však učiteľ nechá napospas vlastnému osudu, tak dieťa vyvolá konflikty. Jeho mozgová aktivita ho k tomu navedie. Povadí sa, pobije sa, zažije afekty z nedorozumenia a ten učiteľ čo mu má byť oporou mu je vlastne katom. Hromadia sa poznámky, kriky, ostané deti dieťa odsudzujú, lebo rodičia ich naučili, že to sa robiť nemá. Deti sa ešte nechápu, že aj to dieťa čo neposlúcha má to na to nejaký hlbší dôvod. Kým obyčajné dieťa sa zastaviť dokáže (nie vždy samozrejme) hyperaktívne dieťa s poruchou pozornosti to zvláda horšie. A ak ešte zažíva pocity frustrácie, lebo učiteľ ho vlastne karhá za to čo učiteľ sám nezvládol, tak sa situácie zhoršujú, nabaľujú a môžu byť časom aj nezvládnuteľné. Pritom riešenie je také jednoduché.
Učitelia za to nemôžu, robia za mizerný plat, mizerných podmienok, nie sú školení na výchovu detí s ADHD a navyše majú v triede ďalších tridsať detí, ktorým sa musia venovať. Každý rodič, ktorý má stanovenú diagnózu ADHD je povinný navštevovať respektíve konzultovať pravidelne výchovu aj študijný plán so špeciálnym pedagógom resp. s pedagogicko – psychologickým poradenstvom. Každý špeciálny pedagóg je vlastne len pedagóg a okrem iného Vám aj pri každom rozhovore nezabudne pripomenúť aké náročné je učiť v dnešných podmienkach deti s ADHD. Každý rodič je s touto informáciu oboznámený. Vychovávať dieťa s ADHD tiež nie je jednoduché a preto každý uvedomelý rodič si je vedomý, že učiť takéto deti asi tiež nie je med lízať. Učitelia sa však mnohokrát tvária akoby sa im nerozumelo. Opak je pravdou.
Zákon o školskej dochádzke hovorí jasne. Školská dochádzka je povinná pre všetky deti a deti s ADHD, ktoré svojou obmedzenou pozornosťou sú oslabené majú byť vzdelávané v škole (najlepšie v kmeňovej, podľa trvalého bydliska dieťaťa) formou individuálnej integrácie, ktorú škola musí umožniť a zabezpečiť. No a to mnohé školy robiť nechcú, lebo nevedia ako. Učitelia nie sú na to pripravení, nie sú preškolení, majú v triedach priveľa detí a navyše na krku mnohých rodičov „normálnych detí“, ktorí často stresujú za každú „blbosť“. A potom trápte sa ešte s deckom, ktoré má impulzívnosť a výbušnosť v chorobopise. A na túto celú situáciu doplácajú najviac deti s ADHD, ktoré vlastne ani nemajú šancu dostať vzdelanie ako iné deti, ktoré sú „priemerné“. ADHD deti migrujú z jednej školy do druhej v nádeji, že nájdu učiteľku, ktorá učí s láskou a porozumením, bez zbytočnej sebaľútosti, hoci jej podmienky sú tiež mizerné a plat smutný. Lenže ako sa taká učiteľka hľadá?