Založ si blog

Deti ako zrkadlá

Na školách nám pribúdajú deti s tzv. „diagnózami“. Nedobrovoľne sa pohybujem sa v prostredí učiteľov, vychovávateľov, psychológov, psychiatrov, špeciálnych pedagógov, rodičov detí s autizmom, či ADHD alebo inak obdarenými a častokrát počujem nedôveru voči takýmto deťom. Najmä starší učitelia používajú rečnícku otázku: „Kedysi takéto deti neboli, kedysi nebolo žiadne ADHD, či aspergerov syndróm.“ A majú svojím spôsobom pravdu. Kedysi neboli takéto diagnózy. Kedysi neexistovali odporúčania od psychológov, existovali len špeciálne školy alebo „polepšopne“ a tam vylučovali všetkých, ktorí sa z nejakého dôvodu nevedeli prispôsobiť „vačšine“. Tieto deti, dospelí medzi nami boli v takom istom počte ako sú dnes, len sme ich vnímali úplne inak a inak sme k nim pristupovali. Ako „národ“ spoločnosť sme stále naučení takýmto starým spôsobom vylučovania a je to v poriadku. Všetko je tak ako má byť. Len ten svet sa pomaličky mení. A nemení sa pretože nás chce „nahnevať“ alebo „obrať o našu pohodlnosť“. Svet sa mení, lebo musí, je to naša evolúcia aby sa nám tu žilo lepšie aby sme neodsudzovali a neplodili ďalšie krivdy, ktoré sa nám donekonečna vracajú. Je čas prelomiť ten kruh a začať znova, od začiatku.

Pre pár rokmi, keď som porodila svoje prvé dieťa som tiež nevedela o diagnózach ako sú ADHD, DYS – poruchy učenia, aspergerov syndróm, či vysokofunčný autizmus HFA. Tiež som bola neskúsený nováčik a desila sa všetkého nepoznaného. Tiež som odsudzovala, na kričiace deti pozerala z vrchu, a o učiteľoch si myslela, že sú to polobohovia a vždy všetko vedia. Nikdy by ma nenapadlo spochybňovať nejakú autoritu tobôž nie lekárov. A potom ma život preplieskal z každej strany. Dostala som do vienka výnimočné dieťa a aby som sa z toho celého nezbláznila som sa musela začať meniť. Môj syn bol už od malička iný ako jeho rovesníci. Mal iné záujmy ako väčšina. Miesto toho aby išiel hrať futbal sa hral v piesku, miesto toho aby sa prispôsobil kolektívu si sám majstroval, a keď ho niekto udrel treskol mu naspäť, lebo také správanie odpozoroval u iných detí v škôlke. „Mami to sa mám nechať zabiť?“ povedal mi raz keď som ho so slzami v očiach prosila aby údery nevracal.

Pamätám sa ako sa naučil sám počítať, kým som ja plávala v bazéne a on sa „nudil“ v detskom kútiku. Pamätám si ako sa sám naučil čítať v nemocnici, bo nemal čo iné na práci a ja som mu priniesla šlabikár. Pamätám si tie všetky odlišnosti v jeho správaní, ktoré ma postupne učili vystupovať zo svojho vlastného tieňa. Pamätám si ako po troch dňoch v prvom ročníku, ho učiteľka posadila dozadu a pred ním tri voľné lavice, vraj sa môže vrátiť keď sa „polepší“. Pamätám si ako som ho učila písať a jemu to nešlo, všetky lastovičky boli zduté sovy, čo sa skovali za strom. Pamätám si tie tri hodiny vydierania, kriku, doprosovania… Pamätám si, že nech sa snažil akokoľvek aj tak vždy dovliekol zlú známku zo slovenčiny. Pamätám si ako mu spolužiak vybil zub a jeho matka ho za to pochválila bo naša vtedajšia triedna učiteľka nás všade ohovárala. Pamätám si tú bezmocnosť.

Ale našťastie človek má vôľu a môže si vybrať ako sa bude cítiť a postupovať. A ja som si vybrala, že sa nebudem ľutovať a budem sa vzdelávať aby som svojmu dieťaťu porozumela. Naučila som zvládať jeho dysgrafiu a našla mu školu, kde ho učí špeciálna pedagogička. Až vo štvrtom ročníku bol schopný písať písaným písmom hoci slovenčine rozumel a číta dokonale knihu za knihou. Naštudovala som si všetko o poruchách pozornosti a na škole, kde sa študujú medzinárodné vzťahy som pretlačila tému o ADHD z pohľadu diskriminácie. Písala som tú diplomovku celú rok a prečítala asi 4O kníh, mnohé v anglickom jazyku. Nakoniec v deviatich rokoch bola synovi diagnostikovaná sociálna dyslexia takže všetko čo som ja vnímala ako ADHD (a mnohí odborníci vnímajú doteraz) bol vlastne aspergerov syndróm s prejavmi ADHD. Zistila som, že ani odborníci nie sú až takí veľkí odborníci a že mám radšej veriť vlastnému úsudku ako mnohým psychológom. Nehnevám sa za to na nikoho viem, že aspergerov syndróm je veľmi ťažké diagnostikovať a priemere sa diagnostikuje v jedenástom roku, čo je skutočne neskoro a častokrát sa zamieňa s ADHD. Preto ak ste učiteľ a máte v kolektíve neposedné nadané dieťa, ktoré má problémy s rovesníkmi, je možné, že je to dieťa trpiace sociálnou „slepotou“ a potrebuje vysvetľovať sociálne vzťahy bo im nerozumie. A jeho jediným slovníkom v kolektíve ste vy. Ak budete nepokojný, ono bude nepokojné, ak budete agresívny, bude agresívne, ak budete apatický, tak si všetko vysvetlí podľa seba a jeho riešenia vám môžu primaľovať vrásky na čele. Ak sa však v tomto smere začnete vzdelávať tak nie lenže pomôžete tomuto dieťaťu a ono na vás nikdy nezabudne, pomôžete celému kolektívu detí, lebo aj bežné deti sa potrebujú naučiť vnímať odlišnosti, s ktorými budú prichádzať do styku celú život a ako človek podrastiete. Uvidíte svet z úplne inej perspektívy. Toto dieťa vám nastaví zrkadlo a preverí všetky vaše hranice. Lebo tieto deti sú ako kalkulačka počítajú príklady z hlavy. To znamená, že ak spravíme my rodičia chybu vo výchove(kričíme, neveríme si, alebo ich mlátime aby poslúchali) alebo učiteľ vo výučbe (učí nudne, neverí si, je nervózny, pomstychtivý v známkovaní a myslí si, že je to spravodlivé), tak takéto dieťa mu to všetko vracia do minúty, nič si nenecháva na neskôr, pretože takéto deti potrebujú silných a spravodlivých dospelých. Bežné deti (tzv. neurotypické) nám to vracajú tiež, ale výsledky nesprávnej výchovy, či výučby vidíte až o pár rokov keď vyrastú. U detí s aspergerovým sydrómom si nemôžete dovoliť jedinú chybu, bo vám to malé „zrdkadlo“ vráti hneď. Kričíte, tak aj kričí alebo plače, bijete ich lebo neposlúchajú kde iné deti poslúchajú a idú do záchvatu alebo mlátia mladšieho súrodenca, ste neistý dieťa je neisté, hýbe sa, kope, ide do záchvatu, preťažujete ho bo nerozdávate jeho hranice únosnosti, tak tiež ide do záchvatu a je nepokojné alebo sa mstí. V podstate nám tie deti len vracajú, to čo mi sami dávame. Preto ich výchova a učenie nemusia byť až tak zložité, stačí ak ich správne pochopíme, keď sa naučíme ich reč. Veď sa predsa hovorí, že koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom. A reč aspergerov je tiež jeden jazyk, je to jeden odlišne výnimočný svet a stačí, že sa rozhodnete do neho vstúpiť.

A nakoniec len zhrniem, že nás tieto deti kopírujú. To znamená, že ak im veríme, ak im napriek úderu ukazujeme lásku a pevné hranice, ak hovoríme podľa nich, to znamená, že nedávame tresty typu: „toto si urobil, nebude toto…“ ale predchádzame takýmto situáciám a dieťa pozorujeme a povieme mu v predstihu ako daná situácia nastane: „ak neurobíš toto cvičenie nebudeš sa môcť cez prestávku hrať.“ (ukazujeme im veľkodušnosť, ale zároveň aj pevné hranice a dôsledky ich vlastných konaní). Ale tiež im vždy dáme pocit istoty: „Ak potrebuješ pomoc, radu, som tu.“ Tak potom nás budú kopírovať.

„Ľudia sa nebijú. Ak mu treskneš ešte raz, tak sa nebudeš môcť tu hrať a pôjdeš si ku mne na 30 minút kresliť. Ak sa bude š aj potom biť, tak to budem musieť povedať tvojim rodičom a budeš si musieť pri mne kresliť celú družinu.“ Ale zároveň znova tá istota: „Ak máš nejaký problém, niekto ti ubližuje, som tu, porozprávaj mi o tom.“ A možno vám potom povie, ako jemu ubližujú a ako to vníma… Pustí vás do svojho sveta „vysokofunčného autizmu“ tzv. sociálnej dyslexie.

Nakoniec bude dieťa počuť:

Svoje hranice si nepustím, ale vždy tu budem pre teba ako tvoj oporný bod. Dieťa nadobudne istotu a stále viac si bude uvedomovať sociálne pravidlá, ktorým sa chce prispôsobiť ako my všetci. Aby sa nám tu spolu lepšie žilo. A každý sme mohli naplno využiť svoj potenciál.

Záhadný jazyk aspergerov

16.11.2016

Vraví sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Aspoň tak mi vždy hovorievala moja mama. Taktiež vravievala: „Len sa uč, veď sa učíš pre seba.“ A tak som sa učila. A keď som viac »

Takto vychovávame (vychovávate) svoje deti – aby nenávideli a odsudzovali

12.09.2016

Zverím sa vám s jedným príbehom, ktorý mi napísala moja kamarátka: Dnes podvečer sme sa so synom vybrali na ihrisko na typickom sídlisku v Bratislave. Od štvrtka poobede bol Max chorý doma - viac »

Známky nie sú všetko

06.07.2016

Posledný školský deň máme za sebou. Prváčikovia odovzdali váženým pani učiteľkám bonboniéry a orchidei z Lidla v kvetináčoch. Školské brány sa zatvorili. Ostalo len vysvedčenie. Čo viac »

Miroslav Beblavý

Beblavý spúšťa s Progresívnym Slovenskom spoločný projekt

18.01.2017 10:48

Nezávislý poslanec NR SR Miroslav Beblavý so svojou iniciatívou "V mojom mene” a s novovznikajúcou politickou stranou Progresívne Slovensko spúšťajú spoločný projekt „Big Idea Slovakia“.

George Bush

Exprezidenta Georgea Busha staršieho hospitalizovali

18.01.2017 10:19

Bývalého amerického prezidenta Georgea H.W. Busha hospitalizovali v Houstone. V stredu o tom informovala miestna televízia KHOU 11 News.

Gaza, elektrina

Pásmo Gazy sa ponorilo do tmy, bolo bez elektriny

18.01.2017 09:58

Veľké časti palestínskeho pásma Gazy sa v noci na stredu ponorili do úplnej tmy, čo je následok chronických a zhoršujúcich sa výpadkov elektriny.

doláre

Deutsche Bank dajú v USA pokoj za 7,2 milardy dolárov

18.01.2017 09:27

Deutsche Bank dokončila dohodu s americkým ministerstvom spravodlivosti, v rámci ktorej zaplatí 7,2 miliardy dolárov.

adhd

aj hyperaktivta vie byť krásna... blog o tom ako nás môžu odlišnosti posilniť... zozbierané skúsenosti rodičov hyperaktívnych detí (detí s poruchami pozornosti) a tiež detí s aspergerovým syndrómom, detí s DYS - poruchami, nadaných detí, detí s fetálnym alkoholovým syndrómov... pretože všetci tu plávame spolu a zažívame to isté

Štatistiky blogu

Počet článkov: 19
Celková čítanosť: 66774x
Priemerná čítanosť článkov: 3514x

Autor blogu

Kategórie