adhd

Pred pár dňami som obdržal správu na Instagrame od mladej ženy, ktorá mala poruchu pozornosti. Mala problémy v škole a kvôli tomu trpela depresiami, kým jej lekári neurčili diagnózu a ona  pochopila v čom spočíval jej problém. Zverejnila svoju životnú situáciu nakoľko pochopila, že ja som našiel cestu ako žiť so svojím deficitom v mieri a to jej dodalo odvahu. Jej príbeh ma skutočne zasiahol.

V škole som si všimla, že som bola odlišná. Nevedela som v triede ticho sedieť. Bolo to pre mňa utrpenie. Učitelia stále vyžadovali aby som sa prestala vrieť, ale ja som to nevedela. Bolo to pre mňa veľmi mätúce, pretože ostatné deti nevyzerali, že nemajú rovnaký problém ako ja.

Okrem toho pre mňa bolo nemožné sa sústrediť na vyučovaciu hodinu a učiteľov. Moja myseľ si plynula ako oblaky na oblohe a to bolo pre mňa zaujímavejšie ako nudné písanie. Škola vždy bledla v porovnaní so svetom, ktorý som si vytvorila vo svojej mysli. Trieda bola moja vezenie.

Svetlo mojich dní bol len „výklenok“ kde som bola prirodzený líder. Na ihrisku som bola niekto. Potom som sa znovu ocitla v triede a znovu sa to vrátilo.

Moja neschopnosť sa sústrediť a zostať ticho mi zobrala možnosť získať akademickú predstavivosť. Keď študenti niečo nemohli, alebo nedokázali, tak boli „označkovaní“, poruchy učenia a položený do špeciálnej triedy, ktoré boli na tom rovnako ako oni. Bez ohľadu na vaše poruchy učenia, všetci boli hodení do jednej veľkej triedy bez špeciálnej pomoci. Bola som ponížená. Zmenilo to moje myslenie o mojich schopnostiach a o tom, kto som vlastne bola.

Označila som sa ako „hlúpa“ a nastavila som sa na to všetkým dokázať. Stratila som sebavedomie a rešpekt v samú seba. V piatej triede som sa vzdala. Prestala som sa učiť a začala som prežívať.

Keď sa akademické nároky stupňovali, tak som sebou viac pohŕdala. V každom okamihu som sa obávala, že by moje temné tajomstvo mohlo byť v objavené. Stala som sa triednym šašom aby som sa pred tým uchránila. Vyvinula som schopnosti aby som zamaskovala svoje nedostatky. Ak som bola napríklad vyvolaná aby som odpovedala na otázku, na ktorú som nevedela odpoveď, tak som to zmenila na vtip.

Napriek tomu, že som pôsobila šťastným dojmom, moje nedostatky v akademickom pokroku ťažili moje srdce. Moji rodičia ma podporovali ako najlepšie vedeli a dvíhali mi náladu, ale ich úsilie napadalo na úrodnú pôdu. Cítila som sa osamelo, zranene a na strednej škole som rozmýšľala aj o samovražde.

Šport bol ten prelomový moment

Našťastie šport bol disciplína, v ktorej som zažiarila a cítila som sa na chvíľu príjemne. Bola som prirodzený atlét a preto som si vybrala softbal. Moji rodičia rýchlo spozorovali môj úspech. Trénovali so mnou každý deň, chodili na zápasy a viedli moju malú softbalovú ligu. Učili ma životné lekcie resp. sociálne interakcie pomocou pravidiel, ktoré sa používali v športe. Hovorili tomu, že je to môj jazyk a dávalo to zmysel. Moja húževnatosť, konkurencieschopnosť a túžba vyhrať sa objavili na poli softbalu.

Kým som sa dostala na strednú školu, tak som zažiarila ako softbalová superstar. Stále som nenávidela školské úlohy, ale ako hráč som softbalu som mala priemer 2,0. Motivovalo ma to trochu aj k učeniu, lebo som chcela byť súčasťou softbalového tímu.

Počas týchto rokov moja neschopnosť kontrolovať emócie bolo moje trápenie. Moje výbuchy hnevu boli legendárne. Kvôli tomu som začala experimentovať s drogami, aby som sa dokázala ovládať.

Stále som bojovala s nediagnostikovaným ADHD a bola som neskrotný teenager. Našťastie moji rodičia zaviedli prísny režim a mali neúprosné pravidlá. Veľmi som sa na to vtedy hnevala. Kričala a nadávala som z celých pľúc. Búrila som sa a vyhrážala. Snažila som sa aj nekomunikovať s rodičmi aby som ich vytrestala tichou domácnosťou, ale nič z toho nefungovalo.

Pravidlá mojich rodičov boli „vpísané do kameňa“ ako desatoro prikázaní. Žiadne drogy, žiadne pochybné flákanie s kamarátmi a nesmeli ma vyhodiť zo školy. Rezignovala som na svoj osud.

Počas týchto rokov som mala jasný cieľ, chcela som náš softbalový tím dostať do štátneho finále. Napriek tomu stále moje akademické nedostatky vo mne vyvolávali pocit neschopnosti. Do štátneho finále sme sa nakoniec dostali, hoci nás vyradili hneď v prvom kole. Bola som však poctená a cítila som sa ako „hviezda“ a to bol jeden krásny okamih počas mojich pochmúrnych rokov na strednej škole.

Vysoká škola múzických umení ma zachránila

Keď skončilo obdobie mojej softbalovej kariéry, tak som sa cítila bezradne. Nemala som iný projekt pre moju budúcnosť. Bežná vysoká škola neprichádzala do úvahy, nakoľko som nenávidela domáce úlohy. Z rozmaru som sa prihlásila ako rekvizitár do divadelného krúžku na strednej škole. Keď som pozorovala vystúpenie hercov zo zákulisia, tak sa vo mne zapálil oheň.

Neskôr som prišla za rodičmi a oznámila som im, že sa chcem stať herečkou. Najprv som sa obávala, lebo trvalo chvíľu, kým začali reagovať a potom môj otec povedal: „Budeš úžasná v hraní.“ Moja mama poznamenala sarkasticky: „Môžeš do toho zapojiť všetky svoje emócie.“ Žmurkla na mňa.

To bolo všetko čo som potrebovala počuť. Hranie sa stalo mojím novým softbalom a novou vášňou. Z dieťaťa, ktoré nenávidelo školu sa zrazu stalo dieťa, ktoré išlo na vysokú školu. Moji rodičia boli nadšení.

Na tejto vysokej škole sa mnohé moje ADHD charakteristiky, ktoré som v minulosti potláčala, stali úžitkom. S mojou živou predstavivosťou, som si vedela predstaviť prežívanie postáv v hrách. Ja som vždy veľmi emotívna a impulzívna. Tieto vlastnosti nie sú veľkou výhodou v kancelárskej práci, ale pomohli mi excelovať na javisku. V druhom ročníku som obdržala štipendium za prospech.

Po tom čo som odpromovala na Howardsej Univerzite vo Washingtone, som sa presťahovala do Hollywoodu aby som mohla uskutočniť svoje sny sa sťať profesionálnou herečkou.

Nakoniec bola moja otázka zodpovedaná

Nasledoval môj rýchly posun vpred do roku 2009. Stala som sa jednou z hviezd seriálu „Armyho manželky“. Moje rané neúspechy v škole boli len vzdialenou spomienkou. Život bol skvelý až na jednu maličkosť. Moja dcéra Kobi sa stala jablkom, ktoré nepadlo ďaleko od stromu. V druhej triede začala mať ťažkosti obsedieť v škole na vyučovaní a bola z toho veľmi nervózna. Jej učiteľ ju navrhol testovať na ADHD a výsledky to potvrdili.

Z rozmaru som sa dala tiež vyšetriť a obdržala som diagnózu ADD. Nakoniec dostal môj život zmysel. Nebola som nadšená z tejto diagnózy, ale aspoň som zistila, že som v tom nebola sama a tento pocit mi pomohol.

Chcela som aby moja dcéra mala lepší život ako bol ten môj a nechcela som aby musela v škole len smutne prežívať. Preto som sa začala viac učiť o ADHD. Vygooglila som si to na internete a objavila som stránku: www.CHADD.org. Všetko čo som potrebovala, tam bolo, vrátane kritických informácií ako ubrániť svoje dieťa v škole. Bolo to ako svetlo na konci tunela. Táto stránka mi dala informácie a nástroje ako moju dcéru podporiť a samozrejme aj seba.

Kontaktovala som CHADD a rozprávala som s pár vedúcimi z ich tímu. Bola som z nich nadšená a pretom som sa rozhodla, že ich podporím. V roku 2013 sa ma spýtali, či by som sa stala ich hovorcom.

Bola som hrdá, že som mohla akceptovať rolu pomocníka a pomohlo mi to cítiť sa užitočná navzdory ADHD a dalo mi to príležitosť využiť celý svoj životný potenciál. Raná diagnóza a liečba je šanca ako mať lepší a kvalitnejší život.

Chcem odovzdať odkaz mladým ženám na Instagrame a všetkým, ktorí bojujú s ADHD/ADD (a prikloniť sa k nim, pretože to je to dôležité)

Nie si hlúpy, nie si zlomený alebo chorý. Oslavuj to dobré, krok za krokom, dobré za zlým a pracuj na zlepšovaní svojich nedostatkov. Buď si vedomí toho, že život s ADHD/ADD ti dáva schopnosti vidieť svet z unikátnej strany. Sme odlišní, ale nie zlí.

(článok je preložený z portálu CNN)

Zdroj:

http://edition.cnn.com/2014/03/10/us/iyw-wendy-davis/

(skutočný príbeh Wendy Davis)

http://www.chadd.org/Advocacy/ADHD-Champions.aspx